肝囊肿有什么危害

Gottfried Wilhelm Leibniz
Západná filozofia Novoveká racionalistická filozofia
Christoph Bernhard Francke, Múzeum vojvodu Antona Ulricha
Biografické údaje
Meno	Hottfried Wilhelm von Leibniz
Narodenie	1. júl 1646, Lipsko, Saské kurfirstvo, Sv?tá rímska rí?a nemeckého národa
úmrtie	14. november 1716 (70 rokov), Hannover, Pruské krá?ovstvo, Sv?tá rímska rí?a nemeckého národa
Dielo
?kola/tradícia	novoveky racionalizmus 18. storo?ia
Oblas? záujmu	metafyzika, matematika, teodícea, diplomacia, etika
Vyzna?né my?lienky	monadológia, individuálna substancia, teodícea, predur?ená harmónia, ontologicky optimizmus
Ovplyvnil ve?a neskor?ích matematikov, Christian Wolff, Kant, Russell, Heidegger
Podpis
Odkazy
Projekt Guttenberg	Gottfried Wilhelm Leibniz (plné texty diel autora)
	Gottfried Wilhelm Leibniz (multimediálne súbory na commons)
Biograficky portál

百度 波士顿的中美关系问题专家罗伯特·罗斯不久前对美国消费者新闻与商业频道说：中国人已经明确表示：你们想打贸易战？我们准备好了。

Gottfried Wilhelm Leibniz (* 1. júl 1646, Lipsko, Saské kurfirstvo, Sv?tá rímska rí?a nemeckého národa – ? 14. november 1716, Hannover, Pruské krá?ovstvo, Sv?tá rímska rí?a nemeckého národa) bol nemecky filozof, predstavite? novovekého racionalizmu, fyzik, matematik, diplomat, jeden z poslednych polyhistorov a iniciátorov ekumenickych snáh. Leibnizovi i?lo o h?adanie kompromisu medzi apriórnou vedou, teológiou a empirizmom.

Leibniz pri?iel s pokusom odli?nym sp?sobom ako Spinoza prekona? descartovsky dualizmus.

Biografia

Detstvo a mlados? (1646 – 1666)

Gottfried Wilhelm (von) Leibniz sa narodil dňa 1. júla 1646 (v p?vodnom kalendári 21. júna) v Lipsku. Jeho detstvo u? v ?iestich rokoch veku poznamenala smr? otca, ktory bol profesorom etickej filozofie. Práve v?aka ?irokému vzdelaniu svojho otca mlady Gottfried získal prístup k vybornej rodinnej kni?nici a u? v tomto veku zapo?ína jeho systematická samovyuka, ktorá z neho urobila jedného z najvyznamnej?ích polyhistorov v nemeckych i európskych dejinách. Takto si osvojil u? v detstve ?iroké vzdelanie, a preto mu bol umo?neny vstup na univerzitné ?túdiá v Lipsku u? v p?tnástich rokoch. Leibniz sám ?tudoval latin?inu a v?aka nej spoznával klasické diela literatúry a filozofie vrátane diel Platóna, Aristotela a neskor?ích scholastikov.

V roku 1663 získal na univerzite v Lipsku titul bakalára za úspe?nú obhajobu diela Metafyzická rozprava o princípe individuácie. Následne pokra?oval v ?túdiu práva. Doktorát mal získa? u? ako dvadsa?ro?ny, ?o mu univerzita v Lipsku kv?li nízkemu veku odoprela, preto ?iel na univerzitu v Altdorfe, kde doktorát úspe?ne dosiahol. Stalo sa tak po obhajobe dizerta?nej práce O spletitych prípadoch práva v roku 1666. Bola mu ponúknutá profesúra, ale on sa akademickej dráhy vzdal a svoje slu?by zasv?til ?tátnej politike a praktickym problémom. Nesk?r Leibniz ?tudoval v Jene matematiku, na ktorú sa v rámci samovyuky d?kladne pripravil, o ?om sved?í aj jeho práca z roku 1666 Dizertácia o umení kombinovania.

Politické úsilie a diplomatická kariéra (1666 – 1676)

Leibniz sa narodil do ?a?kého obdobia nemeckych dejín, ktoré bolo pozna?ené krutymi nábo?enskymi vybojmi Tridsa?ro?nej vojny (1618 – 1648). Nemecké krajiny boli úplne spusto?ené a konfesionálne úzkostlivo prerozdelené. Preto si Leibniz zaumienil jednak dohodnú? mier a obmedzi? tak vyboje francúzskeho krá?a ?udovíta XIV., ktory ohrozoval Holandsko a tie? jeho nemeckú domovinu, a jednak v rámci ekumenickych tú?ob zjednoti? katolícku a protestantskú konfesiu – inymi slovami obnovi? jednotu západného kres?anstva. Boli to ve?mi odvá?ne predsavzatia. Európa bola vyrazne oslabená vnútornymi nábo?enskymi rozbrojmi, ?o motivovalo Leibniza k vyzve, aby sa ako kres?ansky poňatá zjednotila v boji proti nekres?anskému svetu (napríklad vo?i imperialistickej Osmanskej rí?i). Ako ctihodné uspokojenie pre francúzskeho krá?a ?udovíta XIV., ktoré by ho odvrátilo od úmyslu bojova? proti Holandsku a nemeckym krajinám, malo by? na návrh Leibniza ví?azoslávne obsadenie Egypta. Leibniz v?ak nebol vysly?any.

Napriek neúspechu na francúzskom krá?ovskom dvore strávil Leibniz ?tyri pracovné a ?tudijné roky v Parí?i (1672 – 1676). Tu sa stretol s filozofom Spinozom a podrobne sa venoval jeho rukopisom (konkrétne dielu Etika). Na?tudoval si Descartovu i Spinozovu metafyziku a nadviazal kontakt s fyzikom Huygensom, ktory ho uviedol ?do h?bok matematickej vedy“. V Parí?i sa tie? zaslú?il o nieko?ko vyznamnych matematickych objavov (napr. diferenciálny po?et). Viedol u? vtedy bohatú kore?pondenciu – vraj si dopisoval s viac ako 600 osobnos?ami. Nadviazal tie? kontakt s filozofom Malebrancheom, s ktorym sa zhodol, ?e Descartova matematická metóda je u?ito?ná. Zároveň v?ak odmietol karteziánsku mechanistickú fyziku.

Pobyt a práca v Hannoveri (1676 – 1716)

V roku 1676 sa pres?ahoval do mesta Hannover, kde sa stal knihovníkom, historikom brunswického vojvodu a jeho dvornym poradcom. Práve z tohto obdobia pochádza mno?stvo jeho kore?pondencie, v ktorom pojednáva so svojimi priate?mi mo?nosti zjednotenia Katolíckej cirkvi a protestantskych cirkví. Hannover sa stal Leibnizovym domovom, z ktorého ob?as vycestoval na ?asovo náro?né cesty do Ríma, Viedne a Berlína. Práve v Berlíne zalo?il v roku 1700 Pruskú akadémiu vied a stal sa jej do?ivotnym predsedom. V rámci jej snáh nadviazal styk aj s ruskym cárom Petrom Ve?kym, s ktorym diskutoval o podpore vied a kultúrno-vedeckej spolupráce európskych národov.

Leibniz sa cely ?ivot usiloval o jednotu kres?anskych cirkví, preto bolo preňho ve?kym sklamaním, ke? v roku 1685 francúzsky krá? ?udovít XIV. zru?il Nantsky edikt, ?o viedlo ku krvavému prenasledovaniu hugenotov. Dokonca písal teologické spisy, v ktorych zd?razňoval to, ?o v?etky cirkvi spája.

V Hannoveri sa na?alej venoval právnickej praxi a písaniu vedeckych a filozofickych diel. Bol skuto?nym polyhistorom, ktory obohatil nielen matematiku, teológiu a filozofiu, ale aj techniku v?aka jeho vynálezom r?znych hodín, veternych mlynov, hydraulickych lisov. úspech zaznamenal aj na poli geológie a in?inierstva.

úmrtie

Gottfried Wilhelm Leibniz zomrel 14. novembra 1716 v Hannoveri osamely (nikdy sa neo?enil), ale v?dy verne pracovity a oddany vede a filozofii. Napriek vynikajúcim vysledkom, ktoré znamená jeho celo?ivotné dielo, mal pohreb tichy a pokojny bez vyznamnej?ej pocty. Pruská akadémia vied mu v?ak venovala d?stojny nekrológ.

Diela

• Metafyzická rozprava o princípe individuácie (1663)
• O spletitych prípadoch práva (1666)
• Dizertácia o umení kombinovania (1666)
• Rozprava o metafyzike (1686)
• Nová sústava prírody (1695)
• Nové eseje o ?udskom poznaní (1704; alebo Nové úvahy o ?udskom rozume)
• Eseje teodícey (1710; alebo Teodícea)
• Monadológia (1712 – 1714 vo Viedni)
• Princípy prírody a milosti (1712 – 1714 vo Viedni)
• mno?stvo zápiskov, rukopisov a kore?pondencie venujúcej sa okrem filozofie a matematiky aj biológii, medicíne, politike, psychológii, lingvistike a informatike, etike, histórii a filológii
• uverejnené matematické ?lánky v nemeckom vedeckom ?asopise Acta Eruditorum
• príle?itostné ver?e

Filozofia

V?eobecná veda

Leibniza mnohí pova?ujú za metafyzického génia a vyznamného nábo?enského apologétu. Bol presved?eny, ?e filozofia musí ma? nábo?enské a mravné zameranie. Základnou premisou, z ktorej v?dy vychádzal, bola my?lienka, ?e medzi zbo?nos?ou a rozumom nejestvuje ?iadny rozpor. Rozum je schopny dokáza? metafyzické pravdy, ale len pomocou správnej metódy. Matematika sa tu stáva d?le?itym nástrojom, ako overi? logické techniky pri filozofickom (a inom vedeckom) skúmaní. Takto Leibniz vyzdvihol v?estrannú spoluprácu v?etkych vied (filozofie, matematiky, teológie i prírodnych vied), utvárajúc jednu v?eobecnú vedu (lat. scientia generalis), v ktorej vládne sebaistá harmónia (pozri aj ?as? Predur?ená harmónia a Boh). Táto harmónia má by? odrazom v?eobecného súladu v?etkého jestvujúcna. Mo?no hovori? priamo o obrane ?konzistentnosti ?udského myslenia o reálnom svete“.

Základom v?eobecnej vedy má by? skalopevné vychodisko, z ktorého mo?no deduktívne v?etko odvodzova?. Toto vychodisko, in?pirované Aristotelovymi kategóriami, h?adal Leibniz na p?de matematiky. Zároveň veril, ?e ?udská myse? doká?e vypracova? v?eobecnú vedeckú metódu, ktorá v kontexte analyzy a syntézy vytvára spolo?nú logiku v?etkych vied. Predmet analyzy Leibniz roz?iruje na cely súbor znalostí ?udstva, ?ím vyzyva na d?kladnú inventúru spo?ahlivého poznania. Jednotlivé poznatky by mali by? reprezentované symbolmi alebo ?íslami, ?ím by sa ?ah?ie deduktívne pracovalo a odvodzovali by sa zlo?itej?ie pravdy. Leibniz takto predstavil svoju tú?bu vytvori? v?eobecny (matematicky, ale aj diplomaticky) jazyk. Dedukcia symbolov a ?ísel má ma? za cie? analyzova? v?eobecné poznanie dovtedy, kym nedosiahne úroveň najjednoduch?ích právd resp. vyrokov. I?lo by o akúsi kolekciu jednoduchych my?lienok, ?abecedu ?udského myslenia“. Pod?a Leibniza následne syntéza, ?erpajúca informácie zo základnej abecedy, bude neomylná a úplne spo?ahlivá. Takto sa Leibniz zaradil medzi najvyznamnej?ích racionalistov 18. storo?ia, ktorí boli presved?ení, ?e ?udsky rozum vie sám spozna? a odvodi? pravdivé tvrdenia o realite (aj bez empírie).

Leibniz v?ak rozhodne nem??e by? obvineny zo ?iadnej racionalistickej naivity, ako by ho mohol vidie? osvietensky empirizmus – d?razne toti? rozli?oval medzi metafyzickou a matematickou istotou na jednej strane a istotou v praktickej sfére na druhej strane. V osobnej a verejnej ?innosti odporú?a obozretnos? – verí, ?e by bolo najlep?ie keby rydzo racionálna argumentácia bola podporená aj experimentálne (teda empiricky). Rovnako sa treba zachova? aj v prípade politiky a etiky.

úsilie vytvori? v?eobecnú vedu prejavoval u? filozof Francis Bacon (1561 – 1626). Ako on, tak i Leibniz si uvedomoval, ?e ?udstvo nemá vytvorené ?iadne univerzálne kompendium v?etkého poznania a jeho vytvorenie presahuje mo?nosti jednotlivca. Preto Leibniz vyzyva, aby vedci, filozofi a teológovia spolupracovali vo vedeckych spolo?nostiach (akou bola napríklad Pruská akadémia vied, ktorú zalo?il v roku 1700 v Berlíne). Tu by také kompendium (tzv. encyklopédiu) vytvori? mo?no dokázali.

Metafyzika a ontológia

Základné apriórne princípy

Gottfried Wilhelm Leibniz sa svojou bohatou kore?pondenciou a spismi zaradil medzi ve?kych predstavite?ov racionalizmu sedemnásteho resp. osemnásteho storo?ia. V kontexte snáh o stanovenie základov poznania formálnym sp?sobom Leibniz vymedzil tri základné, priam a? axiomatické princípy, ktorymi sa riadia v?etky esencie a existencie a pomocou ktorych sa deduktívnou metódou a analyzou m??u odvodzova? ?al?ie pravdy (pravdivé tvrdenia). Tieto tri princípy sú základom jeho metafyziky a úzko súvisia s ontologickou predstavou o individuálnej substancii. Tá sa dá vyjadri? nasledovne.

Vetná formulácia ?S je P“ (subjekt je predikát) nazna?uje, ?e P je atribútom subjektu S. Tento atribút je v subjekte zahrnuty a dá sa analyticky z neho vyvodi?. K?ú?ovym problémom v Leibnizovej ontológii je práve pojem substancie. ?o je substancia? Ak je S ako subjekt substanciou a platí ?S je P“, je substancia predikátom? To nie, preto?e by to znamenalo to isté ako tvrdi?, ?e substancia je toto?ná so svojím atribútom. Len?e ani tvrdenie, ?e substancia je substrátom bez atribútov nie je správna, preto?e by takáto úvaha viedla k presved?eniu, ?e jestvuje jediná prasubstancia. To by sme hovorili o monizme, ktory preferoval Baruch Spinoza a vo?i ktorému sa Leibniz chcel vzoprie?, aby obhájil nezávislos? Boha na stvorenstve. Leibniz napokon siahol po klasickej (staroveko-scholastickej) verzii substancie ako individuálnej podstaty, ktorá je práve tym atribútom, ktory robí substanciu substanciou. Túto teóriu o substancii Leibniz aplikuje aj na vyroky a skúma kontrolu ich verifikácie. A práve verifikácia vyrokov typu ?S je P“ je prepojená s tromi základnymi logickymi princípmi, ktoré ju (resp. rozum) riadia.

Princíp dostato?ného d?vodu

Táto axióma je pre Leibnizov systém rozhodujúca. Leibniz vraví: ?Nihil est sine ratione.“ Ni? nie je bez dostato?ného d?vodu. V?etky substancie, a teda aj v?etky ich predikáty – a teda aj v?etky tvrdenia a vyroky – musia ma? dostato?né racionálne zd?vodnenie. V prípade substancií musia ony ma? dostato?né zd?vodnenie, pre?o jestvujú a pre?o jestvujú akurát tak, ako jestvujú. V prípade vyrokov je k?ú?ová ich verifikácia – ?i?e ka?dy vyrok pod?a tohto prvého princípu musí ma? svoje dostato?né logické zd?vodnenie, pre?o je pravdivy. Ka?dy pravdivy vyrok sa riadi tymto princípom priam direktívnym sp?sobom.

Jestvujú v?ak dva typy predikátov pre substancie, resp. dva typy vyrokov ?S je P“. Také, ktoré platia nutne, sú logickymi pravdami a platia vo v?etkych mo?nych svetoch, a potom také, ktoré neplatia nutne, ale kontingentne. Leibniz teda rozli?uje nutné pravdy a kontingentné (faktové alebo existenciálne) pravdy. Pre?o jeden typ vyrokov platí nutne, a druhy nie? Ako zistíme, ktory vyrok spadá pod ktory typ? Na to Leibniz vyvodzuje z princípu dostato?ného d?vodu ?al?ie dva základné princípy – princíp kontradikcie a princíp kontingencie.

Princíp kontradikcie

Princíp kontradikcie sa vz?ahuje na prvy typ vyrokov – na nutné vyroky, resp. na nutné pravdy. Ich nutnos? a pravdivos? sa dosahuje tym, ?e ich protiklad je logicky nemo?ny resp. logicky kontradiktórny, protire?ivy. Preto musia tieto tvrdenia ?S je P“ plati? nevyhnutne. Leibniz ich nazyva dokonca esenciálnymi pravdami, pri?om o nich vraví, ?e platia vo v?etkych mo?nych svetoch. Nutnos? ich pravdivosti je determinovaná skuto?ne práve princípom kontradikcie. Ke??e esenciálne vyroky platia nevyhnutne, je zrejmé, ?e z nich mo?no deduktívne odvodzova? ?al?ie pravdy tzv. kone?nou analyzou. Je tomu tak preto, lebo dany subjekt ?S“ (resp. daná substancia) zahrnuje v?etky predikáty ?P“ úplne predvídate?ne, pri?om po?et tychto predikátov je kone?ny. Tento po?et toti? obmedzuje práve princíp kontradikcie – keby ich po?et bol neukon?eny resp. nekone?ny, na?li by sa celkom ur?ite príslu?né protiklady, ktoré by logicky boli mo?né. Ale to by u? ne?lo o esenciálny, nutny vyrok.

Princíp kontingencie alebo dokonalosti

Princíp kontingencie sa vz?ahuje práve na vyroky existenciálne (resp. tzv. kontingentné pravdy – pravdy faktu). Tento princíp riadi rozum, ke? je núteny vykonáva? nekone?nú alebo nekon?iacu analyzu v prípade faktovych právd. Vzniká tu toti? problém – ak niektoré vyroky (a je ich v???ina) sú kontingentné, potom ich protiklady nie sú logicky protire?ivé, tak?e ich pravdivos? nem??eme potvrdi? pomocou princípu kontradikcie. Leibniz ako rie?enie predstavuje princíp kontingencie, ktory nazyva aj princípom dokonalosti. Ten spo?íva v my?lienke, ?e kontingentny vyrok je vtedy pravdivy, ak jeho protiklad je kontradiktórny vo?i tzv. Bo?iemu ?tandardu. A práve preto sa tento princíp volá aj princípom dokonalosti, preto?e pod?a Leibniza Boh stvoril svet pod?a svojho ?tandardu, a teda ako najdokonalej?í zo v?etkych mo?nych svetov. Ak protiklad kontingentného vyroku je v rozpore s tymto Bo?ím ?tandardom, tak pod?a tohto princípu dokonalosti (?i kontingencie) je dany kontingentny vyrok pravdivy. Samozrejme, mo?nosti protikladov kontingentného vyroku je v podstate nekone?ne ve?a, preto ?lovek nevie poodvodzova? kone?nou analyzou v?etky predikáty. To vie len Bo?ia myse?.

Pojem ?mo?ného sveta“, ktorym rozlí?il Leibniz faktové (existenciálne, náhodné) a nutné (esenciálne) pravdy, bol prostriedkom, ktory vcelku zrevolucionizoval vedu o logike a lingvistike. Nevyhnutné pravdy platia vo v?etkych mo?nych svetoch, zatia? ?o faktové pravdy platia iba v tomto na?om svete. Je mo?ny toti? iny svet, kde by na?e faktové pravdy neplatili, ke??e ich protiklady nie sú kontradiktórne. Ale ke??e pod?a Leibniza je ná? svet najdokonalej?í z mo?nych, protiklady faktovych právd musia by? v rozpore s ?Bo?ím ?tandardom“. Obsah nutnych vyrokov nadobúda priam metafyzickú nutnos?; filozofické skúmanie kontingentnych vyrokov m??e dosiahnu? aspoň mravnú nutnos?. Vyrok je mravne nutny, ke? jeho protiklad narú?a princíp dokonalosti (resp. kontingencie). Pozoruhodné v?ak je, ?e princíp kontingencie pre faktové pravdy zaru?uje metafyzike ?iroké pole vedeckého skúmania, a práve tu sa prejavuje preferencia rozum v Leibnizovom racionalistickom systéme.

Individuálna substancia

Leibnizova rozprava o prvych troch (apriórnych) princípoch sa tyka predov?etkym kontroly verifikácie pravdivych vyrokov typu ?S je P“. Ide o tzv. hodnotenie pravdivosti propozícií. V kone?nom d?sledku v?ak celá Leibnizova logika nadobúda zásadné ontologické rysy, preto?e ústrednym bodom celej jeho filozofie je pojem substancie. To, ?e pravdivé vyroky spo?ívajú na inklúzii predikátov v podmete, je a? druhoradé – pravda vyrokov sa predov?etkym zakladá na reálnych súcnach, na substanciách.

Substancii patria mnohé predikáty, ale ona sama s nimi nie je toto?ná, a takisto sama nie je pripisovaná ako predikát nijakej ?al?ej substancii. Preto hovoríme o ontológii individuálnej substancie. Existenciu individuálnej substancie sa sna?il Leibniz dokáza? aposteriórne, preto?e pri ich skúmaní zohráva k?ú?ovú úlohu na?a vlastná skúsenos?. Leibniz dokonca dospel k tomu, ?e individuálna substancia nie je len statickym súhrnom predikátov resp. ich inklúziou. Substancia je aktívna, je strediskom sily a dynamizmu, z ktorych vyplyvajú najr?znej?ie ?innosti, vnímania (percepcie) a takisto modifikácie. Substancia je teda vlastne odu?evnená, ?i?e je ?jestvujúcnom schopnym ?innosti“.

Individuálne substancie sa riadia dvoma aposteriórnymi logickymi princípmi. (pozri ?alej)

Základné aposteriórne princípy

Princíp identity nerozoznate?nych kvalít

Tento princíp sa nazyva aj princípom indiscernibility a jeho vyznam sa odvodzuje z princípu dostato?ného d?vodu. Princíp toto?nosti nerozoznate?nych kvalít alebo údajov vraví, ?e ak sú dve individuálne substancie, ktoré majú navzájom nerozoznate?né kvality, tak sú tieto substancie nie dve, ale jedna – sú toti? identické. Individuálne substancie sa teda ka?dá od ka?dej nie?ím lí?i – pod?a princípu identity nejestvujú dve úplne rovnaké substancie. Ako bolo spomenuté, tento princíp vychádza z princípu dostato?ného d?vodu, a to preto, lebo Boh by nemal v rámci stvorenia najdokonalej?ieho sveta dostato?ny d?vod na to, aby stvoril dve úplne identické substancie. Bola by to márnos?, a teda prejav nedokonalosti.

Tak?e jestvuje univerzum plné zásadne v?dy r?znorodych substancií. ?ím Leibniz argumentuje v prospech takéhoto pluralizmu? Percepciou vlastného ?ja“. Aj ?ja“ je individuálna substancia, ktorá vníma (percipuje) a myslí. A ke??e na?e ?ja“ má myslenie a rozli?né my?lienky, mo?no hovori? o percipovaní cudzích predikátov cudzích substancií. Tym je pluralizmus individuálnych substancií aposteriórne zrejmy.

Substancie sa od seba lí?ia nielen polohou a ?asovou charakteristikou, ale aj na základe hlb?ích kvalitatívnych ?i priam operacionálnych skuto?ností, ktorych základom je skuto?ne pestrá r?znorodos? percepcií jednotlivych individuálnych substancií. V rámci tychto percepcií je vyjadrená aj pestros? substanciálnych aktivít. ?Tvrdi?, ?e nijaké dve substancie nie sú celkom rovnaké, znamená, ?e nijaké dve substancie nemajú ten isty stupeň percepcie alebo vnímania. Jestvuje nekone?ná stupnica percep?nych operácií a vnímajúcich substancií.“ To znamená, ?e mo?no hovori? o reálnej hierarchii individuálnych substancií. Takáto hierarchizovaná sústava individuálnych substancií sa následne riadi druhym aposteriórnym princípom – princípom kontinuity. (pozri ?alej)

Princíp kontinuity

Tento princíp vraví, ?e hierarchia individuálnych substancií je nepreru?ená ?iadnymi ?medzerami“, ale naopak – je úplne a dokonalo kontinuálna. Aj princíp kontinuity je roz?írením princípu dostato?ného d?vodu. ?Susedné“ substancie sa teda od seba odli?ujú len minimálne v stupni percepcie a aktivity, no pri ?od seba vzdialenej?ích“ substanciách je u? rozdiel badate?ny. Cely princíp kontinuity je vyjadreny axiomaticky vyrokom: ?Natura non facit saltum.“ (slov. Príroda nerobí skoky.)

Princíp kontinuity má vplyv nielen na Leibnizovu monadológiu (pozri ni??ie), ale aj na iné aspekty vedeckého poznania. Napríklad tento princíp hlboko súvisí s evolu?nou teóriou modernej doby, kde nadobúda biologické kontúry. Vraví, ?e ?ivé organizmy sa kontinuálne, neskokovito transformujú a prisp?sobujú okolitym podmienkam tak, aby pre?ili. Tym v?ak Leibniz rozhodne neanticipoval Darwinove my?lienky. Rovnako princíp kontinuity súvisí s ?asovou dimenziou. Jestvuje pod?a Leibniza nepreru?eny ?asovy proces, kde ?prítomnos? je nabitá minulos?ou a ?archavá budúcnos?ou“.

Esencia a existencia

Diferencia medzi esenciou a existenciou je zrejmá v kontexte dichotómie esenciálnych právd a existenciálnych právd. Esenciálne pravdy, ako je spomenuté v ?asti Základné apriórne princípy, platia nevyhnutne a vo v?etkych mo?nych svetoch. Podobne aj esencie sú hypotetickym súcnom, ktoré jestvuje ?vo svete“ absolútnej alebo metafyzickej nutnosti, pri?om nejestvuje reálne. Ide o tzv. ireálne súcno. Esencie sú nemenné, pevne determinované a nem??u by? iné, ne? aké nutne sú. Ich protiklady sú úplne logicky kontradiktórne – to zaru?uje, ?e jestvujú vo v?etkych mo?nych svetoch, i ke? ireálnym sp?sobom. Irealita sa dá chápa? aj ako jestvovanie v mo?nosti, alebo ako hypoteticky mo?né súcno, no nie jestvujúce opravdivo. Ná? svet je v?ak plny substancií, ktoré v?bec nie sú nutné (resp. esenciálne), lebo ich protiklady sú logicky mo?né. Tieto substancie sú kontingentné (?m??u by?, aj nemusia“) a Leibniz ich nazyva ?existenciálnymi kontingenciami“, alebo jednoducho ?existenciami“. Vynára sa tu teda otázka: ?Ako to, ?e ná? svet je plny kontingentnych existencií a akym sp?sobom sa existencie ?domáhajú“ bytia? A tie? otázka: ?Akú úlohu pri transformácii esencie na existenciu (teda hypotetického bytia na reálne bytie) zohráva Boh ako substancia, u ktorého jediného sú esencia a existencia prítomné zároveň?

Prechod od esenciálnej nutnosti k existenciálnej kontingencii sa realizuje v rámci ?súboja“ esencií o privilégium zaradenia do na?ej reality. Esencií je ve?a a v?etky sú obsiahnuté v Bo?ej mysli. To, ktorá esencia prejde z ireality do reality, a teda sa stane skuto?ne jestvujúcou substanciou, zále?í jednak od u? spomínaného princípu dostato?ného d?vodu, a jednak od nového, ?al?ieho princípu – princípu plnosti. Princíp plnosti je základom Leibnizovho ontologického optimizmu, ktory hovorí, ?e na?a realita je najlep?ím svetom zo v?etkych mo?nych. A práve to, ?e ná? svet je najdokonalej?í, je jedinym dostato?nym d?vodom pre úspe?nú obhajobu ná?ho kozmického poriadku resp. na?ej kontinuálnej sústavy individuálnych substancií. Ako teda ?vyhrá“ esencia zápas o prechod zo svojej ireality do reality? ?o je kritériom pre jej, takpovediac, stvorenie? Leibniz vraví, ?e i tu platí princíp kontingencie alebo princíp dokonalosti. To znamená, ?e esencia sa stáva existenciou vtedy, ak jej protiklad je v rozpore s Bo?ím ?tandardom, a teda by táto existencia nebola v súlade s najdokonalej?ou verziou na?ej reality. Dokonca Leibniz vraví, ?e ak esencia princípu kontingencie vyhovie, tak celkom ur?ite ju Boh stvoril, a teda je naisto zaradená ako existencia do na?ej reality.

Spomínany princíp plnosti súvisí s esenciami tak, ?e pod?a neho esencie prechádzajú do reality ako existencie, aby vytvorili ?plnos? reality“, teda v podstate nekone?nú sústavu existencií – alebo nekone?nú sústavu individuálnych substancií.

Ak esencie prechádzajú z ireality do reality na základe princípov plnosti a kontingencie, akú úlohu pri tomto tvorení zohráva údajny architekt kozmu – Boh? Ak je stvorite?om, ukazuje sa, ?e zrejme tvorí nutne a nemá teda pri svojom tvorení slobodnú v??u. Takéto smerovanie úvah Leibniz d?razne odmieta a Bo?iu slobodu pri tvorení sa rozhodol pevne obhajova? v protiklade ku Spinozovi, u ktorého panteisticky po?íta s tym, ?e z Boha emanuje svet nevyhnutne. Leibniz predpokladá len mravnú, alebo hypotetickú nutnos? Bo?ieho tvorenia, nie metafyzickú. Stvorite?sky Bo?í akt je ur?eny dvoma charakteristickymi znakmi:

1. Pochádza z rozhodnutia Boha, ?e bude tvori? pod?a svojho ?tandardu, a teda najdokonalej?ie dielo, aké sa dá.

2. Jeho tvorenie je len morálne nutné, preto?e Bo?ie dielo je kontingentné, a teda jeho opak síce nie je logicky kontradiktórny, no bol by v rozpore s princípom dokonalosti (resp. kontingencie).

Takto Leibniz definuje Bo?iu slobodu pri stvorení, pri?om stvorenie je proces prechodu hypotetickych ireálnych esencií k reálne jestvujúcim, kontingentnym existenciám (alebo ?existenciálnym kontingenciám“). Argument v prospech rozhodnutia Boha tvori? dokonaly systém spo?íva op?? v princípe dostato?ného d?vodu – ?i?e ak by Boh netvoril dokonalú sústavu existencií (dokonalú, kontinuálnu, úplnú sústavu individuálnych substancií), tak by nejestvoval dostato?ny d?vod pre takéto jeho konanie; Bo?ie tvorenie by bolo bez racionálneho základu (Pre?o by netvoril Boh pod?a svojho ?tandardu, ke? je nanajvy? dokonaly?). Boh teda slobodne a zároveň mravne povinne stvoril najdokonalej?í kozmos.

Literatúra

• Scruton, Roger (1991), Krátke dejiny novovekej filozofie: Od Descarta po Wittgensteina (1 vyd.), Bratislava: Archa, ISBN 8071150231 
• Sirovi?, Franti?ek (1997), Dejiny filozofie II.: Novovek: 1. ?as? (1 vyd.), Trnava: Dobrá kniha, ISBN 8071411590 
• St?rig, Hans Joachim (2000) [1950] (cs), Malé dějiny filosofie (7. vyd.), Kostelní Vyd?í: Karmelitánské nakladatelství, ISBN 80-7192-500-4 

Iné projekty

Wikicitáty

Commons

• Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Gottfried Wilhelm Leibniz
• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Gottfried Wilhelm Leibniz

Externé odkazy

• FILIT – zdroj, z ktorého p?vodne ?erpal tento ?lánok.