微瑞思创2016年营收6959万元 净利润同比扭亏转盈

Giordano Bruno
taliansky renesan?ny filozof a dominikán
Narodenie	1548 Nola, Taliansko
úmrtie	17. február, 1600 Rím, Taliansko
Odkazy
Projekt Gutenberg	Giordano Bruno (plné texty diel autora)
Commons	Giordano Bruno
Biograficky portál

百度 宗志平介绍，这些观测资料进入我国自主研发的GRAPES数值同化及预报系统，可提供从短期到中长期的高分辨率数值预报原始资料。

Giordano Bruno vlastnym menom Fillipo Bruno, tie? Nolan alebo Nolanus (* 1548, Nola, Taliansko – ? 17. február 1600, Rím) bol taliansky renesan?ny filozof a dominikán. Bol ovplyvneny Mikulá?om Kuzánskym.

V astronómii sa preslávil tézami o tom, ?e Zem ani Slnko nie je stredom vesmíru a ?e vesmír je nekone?ny. Hlavné my?lienky vylo?il v sérii dialógov, napísanych s?asti po latinsky, s?asti po taliansky.

?ivotopis

Mlados?

Narodil sa v dedine Nola ne?aleko Neapola. P?vodnym menom sa volal Filippo Bruno, za svoju prezyvku si nesk?r zvolil meno Nolanus alebo Nolan (pod?a miesta narodenia), aj svoju filozofiu nazyval nolanistickou. Po ?túdiách v Neapole vstúpil ako p?tnás?ro?ny do dominikánskeho klá?tora a nesk?r v roku 1565 sa stal ?lenom dominikánskeho rádu, kde prijal nové meno Giordano. O sedem rokov nesk?r ho vysv?tili za kňaza.

Vyhnanec

Pre obvinenie z kacírstva v roku 1576 utiekol z Neapola do Ríma a nesk?r cez Chambéry do ?enevy. Preto?e svoje názory nebol schopny prisp?sobi? svojej dobe, z v???iny jeho p?sobísk ho vyhnali.^{[chyba zdroj]} Zo ?enevy odi?iel do Toulouse, odkia? musel kv?li hugenotskym vojnám odís? do Parí?a. Z Parí?a sa s odporú?aním francúzskeho krá?a Henricha III. vydal do Oxfordu, kde ho kv?li útokom na Aristotelovu filozofiu odmietli.

Svoje naj??astnej?ie roky potom pre?il v 1583 – 1585 Londyne preva?ne u francúzskeho ve?vyslanca Michela de Castelnau, kde roku 1584 vydal vyznamné spisy La Cena de le Ceneri (Ve?era na popolcovú stredu) a De l'infinito universo et Mondi (O nekone?ne, vesmíre a svetoch), v ktorych korigoval Kopernikov heliocentrizmus a vylo?il kozmologickú teóriu o nekone?nosti vesmíru.

S vyslancom de Castelnau sa v roku 1585 vrátil do Parí?a, ktory nesk?r musel tie? opusti? kv?li útokom na aristotelovskú filozofiu. Potom byval v Nemecku v univerzitnych mestách Marburg a Wittenberg.

V roku 1588 strávil pol roka v Prahe u cisára Rudolfa II. Z Prahy odi?iel do Helmstedtu, z Helmstedtu do Frankfurtu nad Mohanom, krátko ?il v Zürichu. Na krátky ?as dostal katedru matematiky v Padove, ale ?oskoro ho nahradil Galileo Galilei.

Upálenie

Reliéf z Brunovho pomníka na Campo dei Fiori, inkvizi?ny proces

V roku 1591 (e?te vo Frankfurte) dostal Bruno pozvanie Giovanniho Moceniga, aby sa vrátil do Talianska (do Benátok). Pozvanie prijal potom, ?o stratil mo?nos? natrvalo získa? katedru v Padove. Po ?ase (1592) ho v?ak jeho ?iak udal, zatkla a v?znila ho inkvizícia a v roku 1593 ho vydali do Ríma. O d?vodoch, pre?o vlastne Mocenigo Bruna udal, existuje cely rad ?pekulácií, napr. ?e bol od za?iatku agentom inkvizície, ?e Bruna podozrieval, ?e mu nechce prezradi? v?etko, ?o vie z ?iernej mágie, at?. Ani fakt, ?e ho Benátky vydali do Ríma, nebola celkom samozrejmos?, preto?e Benátky si zakladali na svojej nezávislosti; v jeho prípade v?ak Rím mohol svoju ?iados? oprie? o dohodu o vydávaní ute?eneckych mníchov, navy?e sa vtedaj?ie vedenie republiky sna?ilo vychádza? Rímu v ústrety. Bruno sa tak vlastne stal obe?ou ?vysokej“ politiky.

Súdili ho pre protikres?anské a rúha?ské my?lienky, pravdepodobne ho aj mu?ili. Po tom, ?o tvrdohlavo odmietal odvola? svoje názory, ho odsúdili na trest smrti upálením. Trest bol vykonany 17. februára roku 1600 na námestí Campo dei Fiori (Námestie kvetov) v Ríme. E?te na hranici sa odvracal od krí?a, ktory mu podávali. Cenné svedectvo o poprave priniesol Kaspar Schoppe. Rozsudok prijal so slovami: ?Vy nado mnou vyná?ate rozsudok s v???ím strachom, ne? s akym ho ja po?úvam.“ ^{[chyba zdroj]}

Bruno sa stal jednym zo symbolov a idolov vo?nomy?lienkárov.

My?lienky

Jedno (Uno)

Námestie Campo dei Fiori v Ríme so sochou Giordana Bruna

ústrednou kategóriou Brunovej filozofie je kategória Jedno (Uno), ktorú prevzal z novoplatónskej tradície a vykladá ju v duchu naturalistického panteizmu. Jedno nie je u Bruna najvy??ím stupňom kozmickej hierarchie, od ktorého za?ína emanácia a? po najni??í stupeň – hmotu, ale zhoduje sa s vesmírom. Jedno je aj prí?inou bytia i samostatnym bytím vecí, v ktorom splyva ich podstata a existencia.

Jedno je vesmírom, jedinym, nekone?nym a nehybnym, je jedinou absolútnou mo?nos?ou, jedinou skuto?nos?ou, jedinou formou (du?ou), jedinou hmotou (telesom). Je jedinou vecou, jedinym súcnom, je tym, ?o je najv???ie a najlep?ie. Toto jediné súcno nevzniká, preto?e niet iného súcna, do ktorého by sa zmenilo. Nem??e sa zv???i? ?i zmen?i?, preto?e je nekone?né. Nie je hmotou, preto?e nie je utvárané, ohrani?ené, nie je ani formou, preto?e ni?omu nedáva tvar, podobu. Je v?etkym – jedinym, najv???ím, je univerzom.

Takéto charakteristiky Jedného sú uvedené v Brunovom dialógu O prí?ine, princípe a jednom.

Vesmír

Vesmír preto nie je stvoreny, existuje ve?ne a nem??e zaniknú?. Vo vesmíre prebiehajú nepretr?ité zmeny a pohyb. Sám sa v?ak nepohybuje, lebo ako celok sa nem??e premiestňova?, preto?e v?etko zap?ňa. Vesmír je vo v?etkom, ka?dá jeho ?as? je jednym. Nekone?ná mnohotvárnos? v o?iach Bruna je len menlivou tvárou jednej a tej istej substancie. Vesmír nem??e ma? ni? protikladného ako d?vod svojej premeny.

Brunovo u?enie o jednom, o zhode látky a formy, Boha a prírody, minima a maxima, znamená splyvanie protikladov ako u Kuzánskeho. Jedno je u Bruna vyjadrením zhody medzi neustálou nepretr?itos?ou premeny sveta a stálos?ou jeho zákonov. V jednom splyva látka s formou a skuto?nos? sa nelí?i od mo?nosti.

Bruno odmieta dualizmus dvoch princípov, dvoch po?iatkov. V jednom v?etky princípy u neho splyvajú. Jedno vo svojej premenlivosti obsahuje v sebe v?etky veci. Je to tak, ?e v jednom sú obsiahnuté v?etky rozdiely a v mnohom je skrytá jednota.

Bruno ide tak ?aleko v tychto úvahách, ?e tvrdí, ?e v jednej ?astici hmoty sú obsiahnuté v?etky vlastnosti vesmíru. Jeho úvahy nápadne pripomínajú M. Kuzánskeho. Priamka a krivka v princípe v najmen?ích úsekoch splyvajú a nekone?ná priamka je nekone?nym kruhom. V nekone?nej rozmanitosti prebieha nepretr?ity pohyb, ktory sp?sobuje neustálu premenu vecí.

U?ením o splyvaní protikladov v jednote vesmíru Bruno vystupuje proti scholastickému chápaniu hmoty, ktoré jej odopiera substancionálne bytie. Hmota nie je u Bruna scholastickym takmer ni?ím, ktoré je zbavené potencie a aktivity.

Takisto odmietavo sa Bruno stavia k Aristotelovmu poňatiu látky. Aristotelova látka, ktorá je zbavená ?ivota a farieb, je pod?a Bruna len logickou fikciou a nie reálnym javom. Celkovo sa dá poveda?, ?e Bruno odmieta Aristotelovu formu i Platónove idey ako aktívne princípy sveta, stavia sa proti scholastickému poňatiu hmoty ako ?istej mo?nosti, tak aj proti novoplatónskemu u?eniu o hmote ako o nebytí. Bruno sa opiera o panteistickú tradíciu, chápe hmotu ako tvorivy princíp, ktory je plny ?ivotnych síl.

Hmota splyva s formou rovnako ako mo?nos? so skuto?nos?ou. Hmota v sebe obsahuje v?etky formy, je prameňom skuto?nosti, je tym z ?oho sa v?etky prírodné druhy tvoria. Bruno preberá od Kuzanského pojmy zavinuty a rozvinuty a aplikuje ich na hmotu. Je to teda hmota, ktorá zo seba vyjavuje to, ?o je v nej implicitné (zavinuté). Hmota má nielen reálne bytie, ale je stálym a ve?nym princípom prírodnych vecí. Hmota je substan?ná, ve?ná, kym forma zaniká. V d?sledku takychto predstáv netreba u? stvorenia a dokonca niet ani závislosti sveta na Bohu.

Vo svojom u?ení o ?truktúre hmoty sa Bruno obracia k antickému atomizmu. V dialógu O nekone?ne, vesmíre a svetoch Bruno hovorí, ?e vesmír sa skladá z oddelenych diskrétnych ?astíc, ktoré sa nachádzajú v nepretr?itom nekone?ne – v priestore. Základom ka?dého súcna sú preto atómy, ktorych hmotná povaha ur?uje jednotu v?etkych vecí. Náhodny pohyb a náraz atómov Bruno odmietal. Zdroj pohybu spo?íva v samotnej hmote a v jej najmen?ích ?asticiach. Aj tá najmen?ia ?astica hmoty má rovnakú schopnos? ako v?etka hmota, ako celá príroda. Ak je v hmotnom svete atóm minimom a v matematike zasa bod, potom v Brunovej metafyzike je tymto minimom monáda ako predstavite? nedelite?nej jednoty. Monáda obsahuje v sebe vlastnosti vesmíru. V Brunovej monadológii takto splyva hmota a pohyb, príroda a Boh.

Bruno sa v?ak neuspokojuje s prostym deklarovaním pohybu ako vlastnosti hmoty. Sna?í sa vo vnútri samotnej hmoty nájs? ur?ujúcu prí?inu pohybu. Odmieta pritom vonkaj?ie, hmote cudzie zasahovanie. Bruno tak prichádza k my?lienke v?eobecnej odu?evnenosti prírody, ktorú nazval du?ou sveta. Jej hlavnou vlastnos?ou je univerzálny rozum, ktory je pod?a Bruna v?eobecnou p?sobiacou prí?inou. Svetová du?a je ?ímsi, ?o sa nemení, ?o v?etko vyp?ňa, ?o osvecuje celé univerzum a podnecuje prírodu, aby vhodne vytvárala svoje druhy. Svet a v?etko v ňom je o?ivované du?ou – akymsi princípom. Ka?dá vec má v sebe túto spirituálnu substanciu, ktorá pri nájdení vhodného substrátu sa rozvíja do rastlín, zvierat a podobne.

V porovnaní s Aristotelom, u ktorého v?etko dostáva pohyb zvonka, odu?evňuje Bruno celú prírodu. V?eobecne sa dá poveda?, ?e renesan?ná prírodná filozofia sa usilovala Aristotelovho prvého hybate?a odmietnu?, h?adala preto v hmote vnútorny zdroj pohybu. Skrytym zmyslom odu?evnenia prírody a sveta je teda nájdenie samopohybu.

Priestor a ?as

Nadv?zujúc na svoje predstavy o hmote, buduje Bruno svoje chápanie priestoru a ?asu. Priestor je nutnou podmienkou existencie pohybujúcej sa hmoty a ako taky je odveky, mimo neho neexistuje ni?. Nejakú reálnu existenciu prázdna mimo hmoty Bruno nepripú??a. Rovnakou podmienkou existencie hmoty je ?as.

?as sám nemá, ani za?iatok ani koniec. ?as je trvanie vecí, a preto ?as a hmota sú od seba neoddelite?né. Táto jednota ?asu a hmoty ho vedie k záveru, ?e vo vesmíre niet ?asu, ktory by mohol by? mierou v?etkych nebeskych telies. Bruno teda anticipoval relatívnos? ?asu.

Socha Giordana Bruna

Kozmológia

Na uvedenych ontologickych predstavách buduje Bruno svoju kozmológiu. Pri koncipovaní kozmológie nekone?ného vesmíru vychádza z Kopernika i Kuzánskeho. Opierajúc sa o tieto in?pirácie dochádza Bruno k záveru, ?e v nekone?nom vesmíre niet miesta pre pevny stred. Zem teda nie je stredom vesmíru a pohybuje sa tak ako iné vesmírne telesá. Predstava materiálnej jednoty neba a Zeme vedie k záveru, ?e vesmír je homogénny. Nebeské telesá podliehajú fyzikálnym zákonom. Scholasticky obraz sveta – nehybná Zem, nehybny hybate? – nahradil obrazom homogénneho a dynamického vesmíru. Kopernika teda prekro?il my?lienkou nekone?ného vesmíru, ale aj obrazom vesmíru, v ktorom sa v?etko rozvíja, mení a zaniká. Ve?ny je len sám vesmír.

Bruno zároveň predpokladal existenciu e?te neobjavenych planét a dokonca uva?oval o existencii ?ivota vo vesmíre, ba dokonca o existencii ?al?ích rozumnych bytostí. Vesmír je nekone?né teleso v nekone?nom priestore, preto je len jeden, hoci svetov je mnoho. Vesmír nie je len nekone?ny, je aj ve?ny a to znamená, ?e nebol stvoreny, je nehybny. Nehybny preto, ?e ako nekone?ny je nepremiestnite?ny. V ňom v?ak prebiehajú neustále zmeny.

Pod?a Bruna je pre filozofa neprijate?né teologické rie?enie, ktoré proti sebe kladie nekone?ného Boha a kone?ny svet. Boh, usudzuje Bruno, nem??e ohrani?ova? teleso, lebo bo?stvo nie je toho druhu, aby vyp?ňalo teleso. V súlade s tymito poh?admi odmieta Bruno delenie sveta na pozemsky, t. j. kone?ny a nadpozemsky, t. j. ve?ny. Nekone?nos? ?i ve?nos? je nekone?nos?ou ?i ve?nos?ou hmotného vesmíru. Nekone?nos? vesmíru v zhode so svojimi predchodcami chápe ako prejav nekone?nej bo?ej moci. Nekone?nos? Boha, in?pirovany Kuzánskym, interpretuje ako nekone?nos? zavinutú, nerealizovanú v súcne. V kone?nom d?sledku prehlasuje vesmír za rovny Bohu. Príroda sa rovná Bohu a Boh prírode. To ale znamená, ?e namiesto slobodnej bo?skej v?le nastupuje prírodná nutnos?.

Brunov vesmír vylu?uje Boha ako tvorcu, ktory by bol vesmíru vonkaj?í, ?i nad ním. Preto Bruno odmieta kreocionistickú koncepciu. Boh sa u neho zhoduje so svetom, nestojí proti prírode, ale je jej aktívnym princípom. To znamená, ?e Bruno nepatrí k stúpencom antropomorfného chápania Boha. U neho sa príroda stáva Bohom vo veciach a ten neexistuje mimo vecí. Dá sa preto kon?tatova?, ?e Brunov panteizmus obsahuje v sebe silné materialistické tendencie.

Teória poznania

Brunova teória poznania vychádza z predpokladu existencie du?evnej substancie, jednotnej pre cely vesmír, ktorá je akousi ?ivotnou silou. Jej prejavom je aj ?udská du?a. ?ivotná sila, hoci je vlastná v?etkym veciam, neprejavuje sa rovnako. Niekedy sa prejavuje ako rozum, vnímanie a rast, inokedy ako vnímanie a rast alebo len ako rast. Ke??e du?evny princíp neexistuje bez tela a platí to i naopak, vedomie je neoddelite?né od hmoty. Du?evná substancia (?ivotny princíp) sa spája bu? s tym alebo s onym druhom tela a na základe toho získava r?zne stupne dokonalosti. ?udsky rozum teda nestojí proti prírode, ale je z nej vyvodzovany. úlohou rozumu je pozna? zákony nekone?ne sa meniacej prírody.

Logické je u Bruna obrazom prírodného, za vonkaj?ou premenlivos?ou sa skryva stálos? prírodnych zákonov, ktoré treba h?ada?. Poznanie za?ína zmyslami, ale je neposta?ujúce. Aby sme postihli podstatu, treba rozum, ktory ozmys?uje to, ?o sme predtym vnímali. A nad rozum ?alej e?te stojí intelekt, ktory odha?uje zmysel vysledkov logického usudzovania. Je to akysi druh vnútorného ?ítania. Ale najvy??ou schopnos?ou ?udského rozumu, ktorou sa povzná?ame k nazeraniu univerzálnej substancie je duch. Kone?nym cie?om nazerania je teda Boh (príroda).

Bruno, ktory uznáva intelektuálnu intuíciu, t. j. bezprostredné duchovné nazeranie univerzálnosti prírody a jej zákonov, neodde?uje intuíciu od ostatnych etáp poznávania. Poznanie je pre neho procesom vzostupu k najvy??iemu nazeraniu – k intuícii. Samotny proces poznania je nekone?ny a to aj napriek tomu, ?e ?udsky duch osebe je kone?ny. Nekone?ny je toti? objekt poznávania.

Problém pravdy

Rie?iac problém pravdy, Bruno odmieta nároky teológie na vylu?né vlastníctvo pravdy. Dokonca neakceptuje ani kompromisnú koncepciu dvojakej pravdy. Pod?a neho pravda m??e by? len jedna a tou je pravda filozofická, postihovaná rozumom. Ka?dá ?pekulácia o mimorozumovom poznaní (zjavení) znamená, pod?a neho, popretie rozumového poznania. V tychto súvislostiach Bruno ?iada slobodu myslenia a odmieta autority. Usudzuje, ?e je odsúdeniahodné predklada? definície nepreskúmanych vecí a nízke myslie? cudzím rozumom. Pod?a neho je tie? ned?stojné ?udskej slobody pokorova? sa, veri? zo zvyku, je naivné stoto?ňova? sa s názorom davu, akoby v temnote topiaci sa a neodbytny dav platil viac ?i rovnako ako jedinec.

Pam?tná tabu?a na pra?skom planetáriu.

?lovek

?lovek je nerozlu?ne spojeny s ve?nou a nekone?nou prírodou. Cíti, ?e je ?iasto?kou ve?kolepého a nekone?ného prúdu. Tvárou v tvár nekone?nému ?lovek cíti, ?e je sú?as?ou ve?nej prírody, ale nesmie by? záha??ivy a nedbaly. Stavia sa proti asketizmu, kontemplatívnosti, ale i proti hedonistickému pasivizmu. Pre?o to?ko zahá?ame a spíme za ?iva – pyta sa Bruno, ke? budeme musie? to?ko zahá?a? a spa? po smrti ?

?udská ?innos? je mu kritériom mravnosti. Prácou uskuto?ňuje ?lovek svoje u?enie. Len v?aka práci sa Perseus stal Perseom a Herakles Heraklom. Bruno dospieva k oslave heroického nad?enia, sebaobetovania v mene vy??ieho cie?a. ?lovek musí pod?a neho, prekona? snahu o sebazachovanie, musí kona? hrdinské ?iny a priná?a? obete v mene vzne?eného cie?a. Takyto heroicky entuziazmus je, pod?a neho vy??ím stupňom ?udskej dokonalosti. Brunova filozofia nad?enia zbo???uje ?loveka. ?lovek je bo?sky, preto?e je bo?ská príroda, ktorá ho vytvorila a ktorá je v ňom. Bo?skym ho robí jeho zápal pre vedenie a vzne?ené ?iny. ?lovek sa deifikuje v hrdinskom nad?ení, ke? splyva s bo?skou prírodou. S bo?skym sa m??e, pod?a Bruna, spoji? iba ten, kto sa nebojí telesnych múk.

Zaoberal sa tie? umením pam?ti (mnemotechnikou), ?o bola vtedy ve?mi roz?írená metóda pam?tania si, po?as inkvizi?ného procesu bol údajne schopny citova? celé stránky zo svojich spisov naspam??.

Po Brunovi pomenované

Po Giordanovi Brunovi je pomenovany okrem iného kráter na Mesiaci (Giordano Bruno).

Diela

Do roku 1585

• Ars memoriae (1582)
• De umbris idearum (1582)
• Cantus Circaeus (1582)
• De compendiosa architectura (1582)
• Candelaio Sví?ka? (komedie) (1582)
• Ars reminiscendi (1583)
• Explicatio triginta sigillorum (1583)
• Sigillus sigillorum (1583)
• La Cena de le Ceneri (1584)
• De la causa, principio, et Uno (1584)
• De l'infinito universo et Mondi (1584)
• Spaccio de la Bestia Trionfante (1584)
• Cabala del cavallo Pegaseo- Asino Cillenico (1585)
• De gl' heroici furori (1585)
• Figuratio Aristotelici Physici auditus (1585)

Po roku 1585

• Dialogi duo de Fabricii Mordentis Salernitani (1586)
• Idiota triumphans (1586)
• De somni interpretatione (1586)
• Animadversiones circa lampadem lullianam (1586)
• Lampas triginta statuarum (1586)
• Centum et viginti articuli de natura et mundo adversus peripateticos (1586)
• Delampade combinatoria Lulliana (1587)
• De progressu et lampade venatoria logicorum (1587)
• Oratio valedictoria (1588)
• De specierum scrutinio et lampade combinatorio Raymundi Lullii (1588)
• Jordani Bruni Nolani articuli centum et sexaginta adversus huius tempestatis mathematicos atque philosophos (1588)
• Camoeracensis Acrotismus (1588)
• De specierum scrutinio (1588)
• Oratio consolatoria (1589)
• De vinculis in genere (1591)
• De triplici minimo et mensura (1591)
• De monade numero et figura (1591)
• De innumerabilibus, immenso, et infigurabili (1591)
• De imaginum, signorum et idearum compositione (1591)
• Summa terminorum metaphisicorum (1595)
• Artificium perorandi (1612)

Prelo?ené diela

• O nekone?ne, vesmíre a svetoch
• Dialogy

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Giordano Bruno.

Externé odkazy

• Brunove diela elektronicky (angli?tina, talian?ina)
• Brunove diela v talian?ine elektronicky (v talian?ine)
• Heslo o Brunovi, List Kaspara Schoppe (nemecky)
• Stránky o Brunovi (nemecky)
• Súdne konanie proti Brunovi Archivované 2025-08-14 na Wayback Machine (v angli?tine) (HTTP/1.1 404 Not Found)

Zdroj

Astronomicky portál

Tento ?lánok je ?iasto?ny alebo úplny preklad ?lánku Giordano Bruno na ?eskej Wikipédii.